Story About ONE DIRECTION

Môj pocit sa nedá opísať. Byť tým kto som, znášať následky, nemôžem si robiť čo chcem, poslúchať na slovo a mať skazený celý život. Tým myslím úplne celý. Prv som bola šťastná lebo to chcela byť každé malé dievčatko. Bola som rovnaká. Čas za časom mi to začalo vadiť. Moje správanie nebolo hodné toho kto som. Musela som sa s tým zmieriť. Bola to moja nočná mora ktorá ma následovala celý môj život. Do 17 rokov som žila v strachu že sa niečo pokazí. Bála som sa že to skazím a mama mi život zhorší ešte viac. Mamu som vždy nenávidela. No otca, ... otca som naopak milovala. Nikdy som nemilovala nikoho tak ako jeho. Zničil to jeho odchod z tohoto sveta. Jeho odchod zmenil aj mamu. Tak ako sa správala predtým sa nedalo opísať ako sa správala teraz. Milujúca matka a manželka sa zmenila ne hnusnú ženskú čo vám ničí život. To čo sa z nej stalo keď sa s otcom vzali... bola normálna... ale jeho smrť ju prinútila konať inak. Nikto to nevidel aká je. Ako sa zmenila a ako sa správa. Videla som to len ja a Charles. Charles bol náš sluha. Tento človek bol mojím všetkým. Mysleli by ste si že je to nejaký mladý džigolo, ale nie. Je to starý sivý, ale zasa veľmi užasný muž. Je to náš sluha ktorý mi vždy pomohol. Vedela som že túto prácu nemá rád kvôli mame. Vždy keď som sa ho spýtala prečo tu ešte stále je, povedal mi že ja som ten dôvôd. Som jeho všetkým. Toto nebola pravda. Ja som pravdu vedela. K mojej mame cítil to isté čo ja. Nenávisť, strach a to čo mu urobila, to sa s ním tiahne celý život. No on pri tejto práci ostať musel. Dostal príkaz pracovať až kým mu neodbije posledná hodina. Tak ako aj mne, aj jej pomáhal. Robil všetko čo si zažiadala. Vtedy si uvedomil že ho využíva. Povedal jej jednu vec. Bolo to zlé. Nahnevaný bol aj on a aj mama. Mama mala hrozné nervy. V ten večer ho vyhodila z izby. Vtedy umrel otec a ona z vraždy obvinila Charlesa. On to neurobil. Celý čas bol pri mne. Policajtom povedala že sa pohádali a Charles to nevydržal a svoju zlosť vybil na otcovi. Vždy som sa snažila mame vysvetliť že to čo si myslí že vtedy urobil, vôbec nesparvil. Nikdy ma nepočúvala. Vedela že rozprávam pravdu a tak keď som to začala hovoriť, vždy ma niečim umlčala. Charles dostal trest pracovať pre nás až do smrti. On mi vždy vedel poradiť, vždy som sa mu mohla zveriť a porozprávať sa s ním. Moje tajomstvá, to všetko vie. Viem že mu môžem veriť že ich neprezradí. Mama si aj tak myslela že ju ľúbim a preto sa ku mne správala tak ako sa správala. "Rozhodnutie padlo! Elizabeth Catherine Charlotte Susan Windsor sa stáva jedinou následničkou trónu!" Zkričal ten chlap na súde a tri krát zabúchal kladívkom. Ten zvuk vo mne vyvolával zvláštne pocity. Strach a žiadnu voľnosť. Tie buchnutia vo mne zanechávali ostrý zvuk, ktorý ešte dosť dlho znel v mojich ušiach. Vtedy sa všetci postavili a sudca odišiel. Mama ku mne pribehla a pyšne ma objala. "Dokázala si to zlatíčko." Odtiahla sa odomňa a do očí sa jej hrnuli slzy štastia. Konečne dosiahla to čo chcela. Víťazstvo! Vždy chcela len vyhrať. Jej víťazoslávny, pýšný pohľad na mňa upínala stále keď to dokázala. Nikdy sa ma neopýtala či to chcem. Nikdy som to nechcela a nikdy to chcieť ani nebudem. Vôbec nechápala čo sa vtedy vo mne odohrávalo. Aké pocity. Vedel to len Charles ktorý celý súd stál pri dverách a dúfal aspoň v menší úspech. Hneď ako sa to skončilo neúspechom vedel ako sa cítim a prežíval to so mnou. Pozrela som sa naňho a v očiach sa mu už hrnuli lesklé slzy. "Zlatíčko?! Ty sa netešíš?? Veď toto si vždy chcela." Chytila ma za ramená a zatriasla mnou. Ja som len potriasla hlavou, vytrhla sa jej z náruče a bežala preč. Všetok zrak padol na mňa. Ja som si ich nevšímala a bežala k dverám aby som mohla odtiaľ to vypadnúť. Vždy v takýchto situáciach som šla k otcovmu hrobu. Bolo to jediné miesto kde som sa cítila bezpečne. Svoj smútok som si stále vybíjala tam. Raz som začala kopať do náhrobného kameňa a nalomil sa. Ale ešte stále stojí. Áno. Toto je môj život bez žiadnej budúcnosti. Vydať sa za muža ktorého nebudem milovať a dodržiavať pri tom všetky pravidlá, to mi prišlo ako najhoršia vec v mojom živote. Volám sa Elizabeth Catherine Charlotte Susan Windsor. Svoje meno nenávidím. Vždy keď poviem svoje meno, spustí sa pohroma. Hneď každý vie kto som a začne sa správať inač. Začne sa správať tak ako by sa mal. Pochádzam z kráľovskej rodiny. Kráľovná, to nieje kráľovná... je to hnusná stará babyzňa ktorá mi s mojou mamou ničí život. Tá hnusná žena je moja babka. Bola to mama môjho otca. Mama sa správala ako by ju tiež porodila a to ju tak zmenilo. Správala sa tak ako si myslela že sa má. Ja som bola ďalšia nástupníčka trónu. Tento súd o tom rozhodol. Z našej rodiny nebol nikto taký ako ja. Všetci boli slušní a ja nie. Ja som bola drzá a snažila som sa robiť len to čo chcem. Babka s mamou mi to stále vyčítali. Že som mladá a neviem čo ešte chcem. O chvíľu si vraj uvedomím že čo je môj osud. Ja som to tak nechcela a o svoju slobodu budem bojovať. Celý život mi naplánovali. Už od vtedy ako som bola dieťa bolo všetko naplánované. Mali už zoznam mien chlapcov, ktorý by mi boli hodní za manžela. Teraz mám 17 a začalo to keď som mala 15. Vždy mi niekoho doviedli a ja som ho nasrala a odišiel. Taký bol zámer.